Och, Paríž, chýbaš mi!

Drahý,

keby niekto pred rokom tomu nevyrovnanému, hanblivému dievčaťu s hlavou plnou nenaplnených túžob povedal, že koncom júna tohto roku ťa navštívi, Teba čarovný, dych berúci Paríž, neuverí! Vysmeje ho a do hlavičky sa jej zabodne osteň žiarlivosti nad tým aký je jej sen vzdialený. Mohla by len snívať o stretnutí s tebou. Jej myseľ, schránka plná obrazov a prianí. Fantázia by sa jej, ako už mnoho krát pred tým, roztancovala v divom rytme a skladala čarovný fantastický príbeh o tom ako lenivo posedáva za krásneho slnečného dňa v parku s výhľadom na Tour Eifell a pochutnáva si na croissante, pravom francúzskom croissante. Osud, či už naň veríš alebo nie, to však chcel inak. Zariadil aby sme sa stretli a to oveľa skôr ako som čakala. Musel to byť osud, inak by sa mi tá absolútne nečakaná príležitosť nenaskytla a zaručene by som ju ešte nečakanejšie neprijala. Priznávam, poplietol si mi hlavu ako už mnohým predo mnou ale neľutujem. V mojom živote si sa neocitol len náhodou, všetko má svoju príčinu a aj moja láska k tebe smeruje k určitému cieľu. Zmenil si mi život aj keď naše stretnutie nebolo iba med lízať ale ja som zotrvala a neoblomne som sa do teba zamilovala. S tým už nič nenarobíš. ( Zvykaj si chlapče, čím viac budeš dievča odmietať tým nástojčivejšie za tebou pôjde.) Nakoniec by som ešte rada úprimne napísala: Ďakujem. Za všetko.

Nikdy nezabudnem.

S láskou, tvoja oddaná obdivovateľka.

Koncom júna, presnejšie 19.6.2013, sme v zájazdovom autobuse Bis-Bus opustili naše útulné Slovensko a vybrali sme sa naprieč nášmu snu, navštíviť rozprávkovú Franciu. (Priznávam, do poslednej chvíle som neverila, že je na rovnakej planéte.) Paríž nás privítal svojou upršanou chladnou tvárou, kt. je uňho vraj dosť populárna. Počasie teda strieda asi rovnako často ako ja nálady. V skorých ranných hodinách sme sa očarene prechádzali romantickými francúzskymi uličkami dýchajúcimi históriou a umením. Navštívili sme latinskú štvrť s dominantným Pantheonom, športom zavčas rána žijúce Luxemburgské záhrady, v jemnom daždi sme sa dych berúc prešli k ostrovu Cité s prekrásnou (!) katedrálou Notre Dame.

Cez modernú štvrť Forum Les Halles , popri múzeu G. Pompidou sme prešli až ku svetoznámemu rozsiahlemu komplexu Louvre. Fantastický Louvre s preslávenými sklenými pyramídkami bol jedno úchvatné umelecké bludisko. Nájsť východ popri tých najúžasnejších exponátoch v Európe nám zabralo niečo vyše pol hodiny. Po prehliadke, kt. je pre študentov do 26 rokov úplne zadarmo, sme sa vydali naprieč záhrady Tuillerie, kde bezstarostní Parížania uvoľnene trávili voľné chvíle a vychutnávali si prekrásne slnečné počasie. K večeru sa Paríž opäť zmenil na čarovnú slnkom zaliatu krajinu.

Ráno sme z nášho špicového hotelu Vol De Nuit, po pravých francúzskych raňajkách s horúcou čokoládou a mojimi vysnenými croissantami, odišli do Versailles. Aký silný zážitok vo mne vyvolal pohľad na kedysi malý lovecký kaštieľ neviem ani opísať. Cítila som sa úplne maličká a bezvýznamná. Z korunovačných klenotov sa nám točili hlavy, zbierka sôch a obrazov sa pokojne mohla rovnať tým z Louvre a záhradami by som sa už najradšej prechádzala do konca vekov. Rozprávka. Históriou dýchajúci Versailles vystriedala monumentálna, impozantná moderná štvrť La Defense v ktorej sme navštívili obchodné centrum Štyri ročné obdobia. Na Montmartri sme si vyšliapali množstvo schodov k bazilike Sacré Coeur, pred kt. to žilo hudbou, rôznymi umelcami a ľuďmi všetkých možných národností. V štvrti umelcov okolo Sacré Coeur, sme odmietli vrelé ponuky o zaznamenanie našich podobizní francúzskymi umelcami a vrhli sa na nakupovanie suvenírov, kvôli čomu sme tie nekonečné schody museli lapajúc po dychu zbehnúť.

Od prvého momentu, ako sme vošli do Paríža vo vzduchu visela jediná otázka: "Kde, dočerta, je tá Eiffelovka?" Naplno sme si mohli túto kovovú opachu užiť predvečer 21. 6. . Peši sme si to vybehli na druhé poschodie, prekonali pár závratov a zhotovili snáď milión fotiek. Na druhom poschodí po krátkom pokuse o flirt zo strany španiela ( jeho meno začínalo na J) sme netrpezlivo čakali v rade na výťah. Do dnes nerozumiem ako sa naša skupinka ocitla bez dozoru na druhom poschodí. Šťastie ale je, že sme boli rovnakí šialenci a riskli, že autobus odíde bez nás a počkali si na výstup na vrchol. Stálo to za to, pohľad na Paríž za súmraku bol nezabudnuteľný. Vysvietenú Eiffelovku sme spokojne vyšťavení míňali už uvelebení v autobuse.

Náš posledný deň uvítal opäť dážď. Ale kto videl film Polnoc v Paríži alebo sa ním prechádzal v daždi, dá za pravdu Owenovi Wilsonovi: "Nie je nič romantickejšie ako prechádza v daždi Parížom." Navštívili sme moderné múzeum Musée Orsay, jazdili metrom, v kt. sme vyvádzali ako malé deti, vystúpili sme priamo pod Víťazným oblúkom na Champs Élysées a ponorili sa do nákupnej horúčky. "Nevyzerať ako turisti, nevyzerať ako turisti." vírilo nám mysľou. Neúspešne. Plavba po lenivej Seine nás príjemne uspala. Opití Parížom sme čakali na námestí Place de la Concorde a splietali x scenárov ako zostať v Paríži. Ukryť sa? Utiecť? Sabotovať odchod autobusu? Poddať sa výtržnostiam a čakať nech nás odvedú strážnici? Nepodarilo sa. Nič z toho. So zvláštnym pocitom prázdnoty sme nastúpili a už len oddane hľadeli ako míňame centrum, Paríž a nakoniec aj celé Francúzsko. 

Jednoznačne odporúčam túto metropolu navštíviť. Pre tých, ktorý to šťastie zatiaľ nemali ale snívajú o stretnutí s ním odporúčam pozrieť si film od Woodyho Allena Polnoc v Paríži. Ako slabá náhrada postačí ;-).

K.