Poland : Oswienčim, "Arbeit macht frei!"

Čudujte sa alebo nie, nuž, vždy som túžila navštíviť toto smútkom presiaknuté miesto. Už dávno ma zvrátene fascinuje priebeh druhej svetovej vojny a Hitlerove choré, neospravedlniteľné vyčíňanie. Nevysvetľujte si to zle. Neuznávam, jeho nepochopiteľné zverstvá voči ľuďom, nech už si myslel, že na to má akýkoľvek dôvod. Na celej "kauze" s označením holokaust ma fascinuje fakt, že sa to skutočne stalo. Že je také svinstvo, tá nevypovedateľná krutosť vôbec možná. Ako? Ako, sakra, dokázal sfanatizovať toľkých ľudí a prinútil ich zabíjať, týrať ľudí a mať z toho ešte aj pôžitok?! Vymyká sa to môjmu chápaniu, logika mi hovorí, že to nie je pravda. Také niečo vymyslí len špičkový sci-fi spisovateľ alebo režisér kultových hororov, nie predsa? Ako to mohli ľudia dovoliť? Ako sa to, preboha, mohlo celé zomlieť a tolerovať po celé tie roky? Ľudstvo je choré. Máme to v sebe, každý z nás, no je len na nás ako sa k tomu postavíme. Ja som sa rozhodla bojovať. Nechcem byť stúpenec toho fanatika, ja chcem pomáhať. Nie sa len prizerať na utrpenie ľudí.

Keď sme prišli do Oswienčimu, presnejšie do Auschwitz 1, prekvapilo ma množstvo a rozmanitosť návštevníkov z rôznych kútov sveta. Počasie bolo sychravé, tesne pred búrkou. Len pridávalo na hrôzostrašnej atmosfére vysiacej vo vzduchu nad zástupom tehlových domov. Cítim sa pre to hlúpo ale to miesto sa mi naozaj páčilo.Stromové aleje, upravené sýtozelené trávniky, tehlové udržiavané budovy všade ticho a poriadok. Zo začiatku mi ani neprišlo ako by som bola na mieste kde zomreli tisícky ľudí. (Neskôr som už z množstva informácií a dojmov mala chuť plakať a kričať kvôli nespravodlivosti.)

Vystáli sme si rady, vzali slúchadlá a vonku počkali našu sprievodkyňu. Hneď si ma získala množstvom neučebnicových vedomostí a empatickým prístupom. Na mieste ako je Oswienčim sa museli dodržiavať prísne etické pravidlá. Pravidlá ako na cintoríne, čo aj v skutočnosti Auschwitz je. Smiech bol neprípustný, ako aj hluk a akýkoľvek prejav neúcty. Do smiechu vám v tej chvíli skutočne nie je, to mi verte viem o čom píšem. Pýtate sa či je tam cítiť smrť? Moja odpoveď je áno. Stačí keď kráčate po tých preliačených schodoch, vidíte fotografie ľudí vážiacich 40 kilogramov, ich vlasy, hory topánok, vyblednuté oblečenie, kufre s menovkami, dokonca malé detské hračky, kt. nemecký vojaci rozkrádali a darovali vlastným deťom. Stačí keď sa na celú až príliš úhľadnú scenériu s ostnatými drôtmi a strážnymi vežami pozriete svojim vnútrom a odhalí sa vám pravda.

Popravisko, kde odvisol hlavný veliteľ Auschwitz-u 1.

Vymyká sa môjmu chápaniu potešenie, kt. vyvolávala vražda židov v Nemcoch. Súkromné popravy vykonávajúce len jedným nacistom, mi obracajú žalúdok. Na holý dvor privliekol celú zúboženú rodinu, postavil ich pred murovanú stenu a začal popravu od najmladšieho člena rodiny až po otca, kt. sa musel prizerať ako umierajú jeho milovaní. Choré. Choré a smutné. Uvedomujete si čo sme dovolili?

Ľudia privlečení vlakom do Auschwitz 2 boli rozdelení do dvoch skupín. Statní, práce schopní muži a ostatok skladajúci sa zo žien, detí, starých a akokoľvek postihnutých ľudí. Tú druhú skupinu odviedli ihneď do plynovej komory pod zámienkou možnosti osprchovať sa po dlhej nehygienickej ceste. V "sprchách" na nich pustili Cyklón B. V miestnosti nad sprchami smrti čakala prvá skupina. Do spŕch ich nahnali keď boli všetci mŕtvy a prinútili ich mŕtvoly ostrihať, zbaviť protéz, vytrhať zuby ... . Otcovia, hľadeli na dcéry a ženy bez života, museli ich zbaviť vlasov a čušať. Protest by ich odsúdil na istú smrť.

Výklad sprievodkyne a atmosféra miesta ma dojali. Keď sa s nami lúčila medzi stajňami, v ktorých ľudí držali musela som hľadieť do zeme a žmurkať aby som zahnala útočiace slzy. Bolo mi psychicky zle. Je mi to všetko veľmi ľúto. Ak sa tam opäť vyberiem určite nezabudnem vziať červenú ružu. Týmto vzácnym kvietkom si ich obeť návštevníci uctievali a kládli ho na miesta násilnej smrti.

Oswienčim by mal navštíviť každý aby naplno pochopil dôsledky vojen a nacionalizmu, nadradenosti, rasizmu a podobného nehumánneho zmýšľania. Keď sa nepoučíme z tohto, tak z čoho potom?

K.